Hotel Oba Star, Alanya, Turecko

Do Turecka našinec chodí rád a už veľa rokov. Skoro každá cestovka ho má v ponuke a to nielen pre čarokrásne panorámy smaragdového mora, či garantované, skvelé počasie, lebo toto ponúkajú aj mnohé iné destinácie, ale hlavne pre bohatú stredozemskú kuchyňu a v neposlednom rade aj pre lukratívne nákupy. Nielen kvôli týmto nákupom, som bola minulý rok v Turecku až tri krát, hoci nikdy pred tým som takúto túžbu návratu nepocítila, nech to boli Karibské pláže, Chorvátsko,  Pattaya, či iné.

Kamoška mi poradila cestovnú kanceláriu Ferrotour na Hlavnej ulici v Košiciach, lebo s ňou mala v minulosti vždy dobré skúsenosti. Nie je to jedna z tých honosných cestoviek s koženou gaučovkou a oči pútajúcimi farebnými plagátmi po stenách, na aké som bola zvyknutá. Iba úzka dlhá miestnosť,  s tromi stolmi, za ktorými sedia traja ľudkovia. Nemajú ten typický premotivovaný americký úsmev, ani jednotné ceremónne uniformy, ale o to viac vo mne budili dôveru. Oslovila som chlapíka pri okne. Chudý, s plavou šticou, nie najmladší, ani najokázalejší, ale čím sme spolu dlhšie hovorili, tým viac som cítila, že pre mňa hľadá tú najvhodnejšiu alternatívu, že mu ide o moju spokojnosť, nie iba o kšeft.

Oba Star, ten by som vám odporučil. Je tam živo, asi sa veľmi nevyspíte,...“ povedal napokon čestne „... ale za veľmi slušnú cenu dostanete prvotriedne služby. Ultra all inclusive, to znamená, že ku jedlu sa dostanete prakticky dvadsaťštyri hodín denne. Aj ku káve, aj ku alkoholu. A aj do centra Alanye je blízko. Dolmuš, to je turecká mestská doprava chodí každú chvíľu a stojí jedno euro. Alebo hoci aj peši, je to pekná, asi dvadsať minútová  prechádzka popri mori. Ak budete niečo potrebovať, obráťte sa na našu delegátku, Timea sa volá a je veľmi ochotná, vyškolili sme ju.“

„Ak je len spolovice taká užitočná ako vy, tak to stačí.“

Povedala som chlapíkovi so smiechom a bolo rozhodnuté. Hneď som všetko vyplatila kartou a odišla som celá rozjarená, s oranžovou obálkou lajstier pod pazuchou. Veď odletieť som mala už o pár dní.

Po dve a pol hodinovom lete, okolo obeda, sme pristáli v Antalyi. Letisko o čosi väčšie ako to naše Bratislavské, ale omnoho priateľskejšie. Aj duty free shop je v príletovej hale. Kým som čakala na kufor, kúpila som si päť kartónov Moriek, teda tých dlhých hnedých cigariet, čo už v Európe nedostať. Boli by mi predali aj oveľa viac, bolo im to jedno. Aj to, že ich nevyveziem, že ich vyhulím v Turecku. Vonku, na jún až v nečakanej páľave, nás čakala Timea v oranžovom tričku, s neprehliadnuteľnou tabuľou Ferrotour vysoko nad hlavou. Usmievavá, vľúdna, trpezlivá, hoci sa tam ponevierala od skorého rána, kedy na letisko priviezla inú skupinu.

Aj potom, v autobuse, počas celej cesty do Alanye, ostala taká.

„... v Alanyi sa zablúdiť nedá...“ vysvetľovala nám to, čo ju naučili, ale aj to, s čím si nevedeli poradiť predošlé turnusy „... ulica popri mori je číslo jedna, tá nad ňou, rovnobežná, je číslo dva a tretia, je trojka. Tretia sa volá aj tridsaťpäťka, lebo je proste 35 m široká... kým nie ste trochu opálení, tak nenakupujte. Oni, Turci, uvidia, že ste noví a nasadia vyššie ceny. Treba sa zjednávať. Ja som si napríklad toto tričko Tommy Hilfiger kúpila iba za 5 eur... a WiFi je všade zadarmo, neplaťte im na recepcii. Dajú vám heslo na papieriku ...“

Bolo ťažké sústrediť sa na to čo vraví a súčasne sa kochať nad letoviskami, čo sa mihali po pravej strane autobusa. A hlavne na more. Smaragdové,  čisté a jagavé, akoby si v ňom Slnko kúpalo lúče. Na ľavo banánové polia a nad nimi dramaticky pochmúrne pohorie Taurus.

Božská nádhera! A Timea mala ku všetkému čosi.

„Keď idú mračná od Taurusu, nebude pršať, ale keď idú od mora, tak určite spŕchne, ale iba na moment. Kým vypijete koktail v plážovom bare, je zase krásne.“

A mala pravdu. Vo všetkom. Do hotela Oba Star sme prišli, po krátkej prestávke pri benzínovej pumpe, kde som si dala pravú tureckú kávu a dlhú hnedú Morku, okolo tretej. Šikovná ryšavka na recepcii mala všetko pripravené, vrátane kľúčikov od izbových trezorov a Hasan, hrdý Kurd – nosič batožiny nám ich raz dva rozniesol po izbách. Do tej mojej som prechádzala okolo bazéna a baru, plného drinkov. Uvidela som aj Amaretto, môj obľúbený likér. A aj veľkú tabuľu s pečivom, sladkým, i slaným, i medovo karamelovým, na ktorom som sa stala počas celého pobytu závislou. Nevedela som sa dočkať, kým zo seba zhodím prepotené tričko a vybehnem v plavkách na pláž pri mori. Ale tam bolo treba prejsť okolo dvoch či troch obchodíkoch, obťažkaných kabelkami, šperkmi a topánkami. No, strieborný, opuncovaný strieborný náramok, ovešaný drobučkými kanvičkami, a sloníkmi som tam proste nemohla nechať. Potom som prešla cez podchod popod veľmi rušnú cestu a otvoril sa mi raj na zemi. Ležadlá vo veľkosti postele – letiska, potiahnuté bielou koženkou, žlto-biele pruhované slnečníky  a ... bar s kávou, nealko, ale aj alko. Ba čo viacej, aj nerezové nádoby s jedlom. Zeleninové šaláty, kuracie nugety, dresingy a neodmysliteľné turecké medovo karamelové koláčiky. A šikovný beach boy, ktorý vám čokoľvek prinesie až ku ležadlu. Človek sa ani nemusel prezliekať a ísť na obed do hotela.

Veľmi rýchlo letí čas na takomto mieste. Hneď je čas večere. Nedá sa všetko ochutnať, toľko je toho, ale na kandizované figy sa miestočko vždy nájde... a aj na studený melón bez jadierok.

A po večeri nákupy v Alanyi. Ešte aj kabelu od Stelly mcCartney som objavila. Tú z novej kolekcie, z brúsenej kože, s retiazkou všade okolo nej. Ani vám nepoviem za koľko bola. Závideli by ste mi. To Timea mi ukázala, kam treba ísť.

Veru tak, tri krát za jedno leto som tam bola a tohto roku idem znova, hneď prvým letom z Košíc.

Ďakujem, milý Ferrotour.

 

Autor: Štefánia Opremčáková

 

 

 

turecko letecky z kosic