ÚVAHA O CESTOVANÍ

               Často si kladiem otázku čo robiť. Ako minúť  aspoň štipku letného času, ktorý je mne dôchodcovi celý celučičký poskytnutí, k slobodnému užívaniu, až tak, že neviem čo s nim. Do práce nemusím, čímsi si prázdne črevo naplním a každý mesiac mi poštár donesie aký taký dôchodok, ktorý mi úrady vymerali za štyridsať rokov budovania socializmu. Ale pre skromného a uvážlivého človeka vždy musí byť dosť. Hladovať nehladujem, parádam neholdujem, ale po poznaní sveta, do ktorého som v minulej ére nemal možnosť nazrieť, ho poznať, z jeho histórie a prítomnosti sa poučiť a tak si ducha zveľadiť, túžim.

                Sú aj takí, čo konajú, žijú a myslia inak. Poštové schránky každého z nás sú preplnené reklamnými plagátmi, ktoré nás lákajú na prejedanie, míňanie peňazí na luxusné jedlá a tekutiny znepokojujúce, pokojne kolujúcu krv a akoby sa z nich ozýval nástojčivý hlas, ktorý nás vyzýva. – Postsocialistický človek jedz, pi, hoduj, v hojnosti si naše jedlo užívaj. Náš hypermarket ti ponúka všetko lacnejšie. Ceny klesajú...- A ja sa smejem, kedy bude všetko zadarmo, ako malo byť v komunizme. Ale nebude. Nikdy nebude. Ani nič nikdy bez pričinenia človeka, nikto nikomu zadarmo neoferuje. Holuby z neba padať nebudú. Za všetkým je len a len práca, um a usilovnosť. Ale mnohí týmto lákadlám podliehajú. V hojnej miere si  dávajú, bruchá pestujú a na viac nemajú.

                Ja tomuto neduhu neholdujem. Nefajčím, ale občas si s mierou dobrého vínka vypijem, a tak mi z mizerného dôchodku, ktorý sa ledva vyšplhal ku štyristo eurám, aj ostane a za tie zvyšné sa občas odvážim a zo Slovenska do neznáma vzlietam. A všade kde vkročím sa teším, radosť z poznania neznámeho si užívam, oddychujem, priateľstvá nadväzujem a celý dlhý čas po tom mám na čo spomínať, sa pochváliť a tým aj svoje starecké sebavedomie zdvihnúť. Týmito činmi som prestal byť zakuklencom žijúcim na jednom jedinom mieste. Moje telo sa hýbe. Moje nohy si po cudzích krajinách vykračujú, môj zrak po nádhere iných svetov  blúdi,  aj hlasy tých z miestnej krajiny, ktoré ma ako turistu sprevádzajú, do mojich uší doliehajú, do vznešenosti krajiny, jeho prírodných a historických skvostov ma ponárajú a tak moju dušu povznášajú. A nielen to. Toto nestačilo. Len preto som zo Slovenska nevyletel, svoju nádhernú, milú krajinu na krátky čas neopustil. To hlavné, čo mnohých do cudzích končín láka, je oddych, pookriatie, snahu na krátky čas zhodiť zo seba zhon a napätie a zámenou každodenných stereotypov nedovoliť duši a telu krpatieť, do morských vĺn sa ponárať, nenašské chute jedál skusovať a slnku aké k nám nechce a nemôže doliezť telo vystaviť. Keď toto všetko sčítame, zhrnieme, zosumarizujeme a po návrate na košické letisko, kde nás niekedy ovalí nečakaný chlad, si blaho prežitého dobrodenia v južnejšie položenej krajine uvedomíme. Veď nás očarilo, obohatilo, povznieslo, chuti do života a práce pridalo a do starých koľají, v ktorých je nám súdené každodenný život prežívať, vrátilo.

                Všetko sa minulo. Ako vždy a všade, ale spomienky zostávajú. Pokiaľ sú silné, citovo na vedomie naviazané, ostávajú, pocit nádherne prežitého života dodávajú a ak niekto chce, tak ich zo zákutia mozgových závitov vyťahujeme, nimi sa chválime a nevdojak ponúkame. Nie vždy. Nie každému. Tým našim z našej krvi, ktorí vzišli z našich detí a ich nesmierne milujeme a to najlepšie v živote im žičíme našimi spomienkami zmysluplné míňanie voľného času odporúčame a vznešený spôsob života viesť radíme. Nie bruchu, ale duchu žite. Brucho bujnie, zaťažuje telo, choroby spôsobuje. Ale poznatky, nie tie, ktoré ponúka bulvár a celebrity, ktoré bohatnú často len tým, že na javiskách a v televízii vytŕčajú svoje vnady, ale vznešené, vždy platné, k šľachetnému konaniu vedúce, dušu obohacujúce, získavajte. Tak im občas, keď ku mne nazrú, prízvukujem  S tým, ako som ja prežil život, ich oboznamujem. Pravdaže nemôžu chýbať reči o tom , kde som bol, čo som videl a zažil. Nebolo toho veľa. Ale čo bolo stálo za to.

               Amerika... Spojené štáty... Rok 2OO2... Rok po tom, ako  New Yorku zažil hrôzu pádu dvoch budov, zvaných dvojičky. Najstaršia vnučka bola na študijnom pobyte vo Fénixe až na juhu tejto obrovskej krajiny. Vznikla možnosť, naskytla sa príležitosť. Letenky pre dvoch zadarmo. Moja dcéra nahovárala manžela i mamu. Ani jeden z nich nenašiel na cestu do ďalekej krajiny chuť či odvahu.  Mňa dlho nahovárať nemusela. Bol predposledný decembrový týždeň. V Prahe sme nasadli do lietadla, ktoré nie a nie  sa v zniesť. Cez okienko som pozoroval okolo mašiny, ktorou sme mali letieť hodinový frmol. Čosi nefungovalo. S hodinovým meškaním sme pristáli v New Yorku. Pri colnej kontrole ma takmer do Adamovho rúcha zobliekli. Aj pracka na opasku a drôtiky v zubnej protéze černochovi, ktorý ma prezeral, možnosť ukrytej zbrane signalizovali. Po dlhej dobe a informácii dlhou kruhovou chodbou obťažený kuframi utekáme, na spoj do Fénixu sa náhlime. Pár krokov od štartujúceho lietadla  moja dcéra s pľúcami na dlani dobiehala, dvere na mašine sa zatvárali  a stroj sa vydal na cestu. S vyplazenými jazykmi pozeráme za nim a je nám do plaču. Ako, čo, kde, keď spojenie s južným mestom je až o dvadsaťštyri hodín.

Ale Amerika nie je postsocialistická krajina. Tam majú všetko vymakané. A ak sa  chyba stane, náhradné riešenie je k dispozícii. Tak bolo. Autobus nás odviezol do hotela. Za jedlo sme neplatili, vyspali sa, cestovali nie na juh ale na západ. Smer Salt Lake City. Bol jasný decembrový deň. Z výšky som zízal na americké hory a osamelé farmy. Po krátkom pobyte v letiskovej hale sme sa znovu vznášali a  šťastlivo pristáli. S vnučkou a jej domácimi sme sa na letisku zvítali. Títo nesmierne milí a ochotní ľudia nás po neďalekej púšti povodili a jeden deň sme obdivovali, nádhernú a pre nás nezvyklú panorámu Grand Caňonu, s rozlohou približnou s teritóriou našej krajiny v strede Európy. Po pár dňoch sme pristali v New Yorku. Po jeho významných miestach sme pochodili, z najvyššieho poschodia najvyššej budovy panorámu mesta mrakodrapov obdivovali. Okolo  Sochy slobody  chodili.  Ale dnu nám pre obavu z terorizmu, vstúpiť nedovolili.  Tak plný dojmov sme sa ponad oceán do Prahy vznášali. Mňa, čo sa trochu v živote okolo hudby pohyboval, dojali zvuky, ktoré sa po palube lietadla rozliehali. Počúvam a pri odlete z amerického letiska autora vznešených tónov, akordov a melódií si pripomínam. Je to on český človek, pôvodne mäsiar: Antonín Dvořák a jeho Novosvetská symfónia, ktorú zložil ako učiteľ na konzervatóriu v tejto krajine neobmedzených možností, čím jej vzdal  česť a chválu a svojou tvorbou sa povzniesol medzi popredných velikánov svetovej hudby.

                Aj vtedy som si uvedomil, akí sú Česi chytráci. V lietadle ich spoločnosti propagujú géniov svojej muziky. Nielen Dvořáka. Približujúc sa k stovežatej matičke sa do mojich uší tlačia šľachetné melódie českej opery Libuše, ale hlavne skvostne, nádherné, slovami nevypovedateľné, zhudobnené pasáže ospevujúce túto krajinu, ktorú autor Bedřich Smetana, nazval: Má vlast. V tichosti som si  melódie zvukomalebnými tónmi orchestrálnych hudobných nástrojov ospevujúce Vltavu, život okolo nej, minulé deje, ktoré krajinu povznášali i deptali až sme vtedy ešte našej Prahe pristali.

           Pamukale     Ale, ešte niečo pridám, spomeniem. Čítajte! Z druhej strany sveta sa s krátkou spomienkou ešte pristavím. Turecko... Side... Neveľké mestečko s množstvom polo zbúraných historických budov z čias panovania Grékov. Na piesočnaté mierne sa zvažujúce pláže sa tlačili perlivé vlny morských prúdov. Slnko hrialo. Do vody  vyháňalo. Partia chlapov nespokojných s domácou politikou stojac v hlúčku debatovalo o Mečiarovi a Dzurindovi a mrzelo ich, že sa vyhli rozhodovaniu, kto z tých dvoch bude riadiť krajinu. Voda na telá špliechala a až po vyjadrení názoru, sa odvážili vnášať sa na morských vlnách. Jedlo sme užívali v nádhernej záhrade so subtropickou flórou, čo nás zbližovalo. Okrem nás v tomto zariadení  dovolenku prežívali aj Holanďania.  Spolu s nimi nás autobus zaviezol na Pamukale. Stál som na náhornej rovinke a sledoval do biela sfarbené okolité stráne, ktoré vodné prúdy obohatené o rozpustený hydrouhličatan vápenatý po tisícročie časť z tohto minerálu na povrchu zeme nechávali a tak do bielej krásy dotvorili. V blízkosti tohto útvaru. Som sa kúpal v termálnom kúpalisku, navštívil múzeum a obdivoval starobylý cintorín s vybrakovanými rakvami. Cestou sme navštívili starobylý amfiteáter, obdivovali a presvedčovali sa o jeho nezvyčajnej a ťažko pochopiteľnej akustike.

V posledný večer nám majiteľ hotela pripravil program s brušnou tanečnicou a my Slováci, či lepšie povedané východniari sme sa dali do spevu. Prekvapení Holanďania počúvali, náš spevný prejav obdivovali a myslel si, že sme profesionálny súbor. Tak sme sa pre bohatšími cudzincami prezentovali a sme im ukázali, že ani my hoc nás doba, v ktorej sme žili vo vývoji cúvla, nie sme na zahodenie.

                Tak by som mohol pokračovať. Možno inokedy. Niekedy doma počujem, že my dvaja, ktorým  život dožičil šesťdesiatku v spoločnom manželstve prežiť máme toho dosť. Pohľad cudzích na naše odhalené telá nemusí byť príjemný. Život na ich vonkajšku jednému jedno, druhému inšie zdeformoval. Ale pohybujúc sa po dovolenkovom svete na iných v našom veku pozorujem, že nie sú na tom lepšie a je im to jedno. Každému raz bude zo vzhľadu a krásy tela ubraté. Múdry, uvážlivý, pochopí  a po tých čo nie, nás nič nie je.

                Tak do videnia na spoločnom dovolenkovom výjazde.

Autor:  Ján Fodor